Zaplietol sa s kolegyňou

Moja svokra bola Dáma s veľkým D. Obliekali ju najznámejšie módne salóny Budapešti, kde ešte za bývalého režimu cestovala a ktorým „kradla“ nápady. Vo svojej krajčírskej minidielni majstrovsky uplatnila všetky módne trendy z Maďarska, ktoré, čo sa týkalo módy, patrili k európskej špičke. Pestovaná od končekov svetloplavých vlasov až po malíčky nôh. Vyjadrovala sa ako anglická lady. Dámou ju robili spôsoby, lebo z jej úst som nikdy nepočula hrubšie slovo, nadávku alebo pikantný vtip.

Keď ma môj muž viedol prvýkrát predstaviť ako jej potenciálnu nevestu, nohy sa mi podlamovali. S tlčúcim srdcom som vstúpila do obývačky jedného z priestranných bytov starej Bratislavy.
Po vzájomnom predstavení ma moja budúca svokra vľúdne usadila, požiadala o strpenie a odišla do kuchyne variť obligátnu čiernu kávu. Vedno s kávou vo fi ligránskych šáločkách z meissenského porcelánu položila na stôl čerešňový závin a lístkové pagáčiky s mandľami: „Nech sa páči, všetko som prichystala pre vás. Viac ako raz nenúkam.“ Pristúpila bližšie ku mne, nežne vzala do prstov moju bradu a opýtala sa: „Čo vy vôbec nejedávate, keď ste taká bledá? A v čom nosíte vnútornosti, keď ste taká tenká?“ dodala. „V ruksaku, ktorý som odložila v predsieni, milostivá pani.“

„Môžem vás volať Madlenka?“ spýtala sa bodro. Keď som súhlasne prikývla, pokračovala: „Kúpte si peknú látku na dvoje šiat, rada vám ich ušijem grátis. Na strihu sa dohodneme.“ Bolo úplne samozrejmé, že aj moje svadobné šaty ušije moja nastávajúca svokra za výdatnej asistencie troch priateliek.

Na nič sa ma nepýtali, iba konali, keď som garderóbu odhodlane zverila do ich rúk. Šaty boli prekrásne. Vlečkou som vymetala Modrý kostolík, v ktorom sa sobášila nielen Bratislava, ale aj široké okolie. Svadobné šaty som na inzerát predala. Ponechala som si iba dlhý tylový závoj s myšlienkou, že ak raz budem mať dieťa, poslúži ako moskytiéra na kočiarik. Čas zúfalo rýchle plynul a Pán Boh nám deti nepožehnal. Teda nie mne, lebo Miňo sa zaplietol so slobodnou kolegyňou, ktorá zostala v „delikátnom stave“. Nuž, šťastie ledva po jednom ide, nešťastie sa sype. Súhlasila som s rozvodom, aby aspoň oni traja žili v kompletnej rodine. Zostala som sama, bezmocná, slabá a nepotrebná.

Všetko, čo bolo medzi Miňom a mnou som musela šmahom vypustiť z rúk, mysle a srdca. Miňa som sa mohla dotýkať iba snami. Zostal mi ako boľavá spomienka na duši.

Štvrť roka po rozvode ma na Obchodnej ulici oslovil známy hlas. Moja ex svokra, rozžiarená ako meteor, jedným dychom zvolala: „Madlenka, máme úplne novú vnučku Lucinku. Narodila sa predvčerom, idem práve zo Zochovej od nevesty.“
„Srdečne blahoželám, stará mama,“ povedala som najmäkšie, ako som vedela. Moja bývalá svokra ma tuho objala a vôbec jej neprekážalo, že si pri tom láme bizarnú ozdobu na najnovšom klobúku z Pešti. Obom nám po lícach tiekli slzy – u nej to boli slzy šťastia a dojatia a u mňa určite aj slzy smútku, že som jej to vnúčatko nedala ja a že ten krásny príbeh o šťastnej rodine nie je môj...