Nie som vraj dosť dobrá pre jeho syna

Moja priateľka Barbora pri svojej ceste za šťastím narazila na poriadne malomeštiactvo, ktoré jej otravovalo život. Barborin svokor je primárom polikliniky v malom meste. Prosto pán Niekto. Aké bolo jeho sklamanie, keď sa jeho mladší syn Martin neoženil s vysokoškoláčkou, ale „len“ s kaderníčkou. Veď v ich rodine mali vysokú skoro všetci. „Svokra je tiež lekárka, Martinova sestra architektka, Martin inžinier ekonómie.

Ja som sa za svoju „nedovzdelanosť“ hanbila. Ale ženská časť rodiny sa ku mne správala normálne. Proti bol iba svokor a nenechával si to len pre seba.“ Prvý falošný tón zaznel, keď Martin po prvý raz predstavil svoje dievča rodine. „Kde ste vlastne Martina ulovili?“ spýtal sa jej budúci svokor tónom, ako keby Barbora bola prostitútka a Maťa zbalila na ulici. V skutočnosti sa s ním zoznámila na kúpalisku a bol to on, kto ju celé mesiace prenasledoval a chcel s ňou chodiť. Barbora sa však ovládla a s veľkým sebazaprením svokro vu narážku „prehliadla“.

Kým s Martinom iba chodila, vládlo relatívne prímerie. Lenže potom oznámili, že plánujú svadbu. „Svokor ma viditeľne považoval iba za akúsi prechodnú záležitosť na synovo pobavenie do postele,“ s trpkosťou si aj dnes Barborka spomína na ten čas. Priamo jej povedal: „Budem k tebe úprimný. Vedľa syna som si predstavoval niekoho na vyššej úrovni. Ale hádam to vyjde.“ „V prvom momente som mala chuť zrušiť zasnúbenie a vykričať mu, nech si toho svojho synáčika, ktorého nie som hodna, dá zarámovať,“ rozpráva Barbora. Ale vzhľadom na to, že sa s ním Martin kvôli nej už viac ráz pohádal, dovtípila sa, že by presne splnila jeho želanie. Tak sa na nádejného svokra len sladko usmiala. Svadba bola veľkolepá.

Svokor sa, samozrejme, na Barborinu časť rodiny pozeral s dešpektom. No celkom sa držal, teda až do chvíle, keď prišli s blahoželaním jeho podriadení z nemocnice. Barborka je dodnes presvedčená, že naschvál utrúsil: „Veď vlastne ani niet k čomu blahoželať.“ Hoci za jeho chrbtom stála Barborina mama.

Tá potom samozrejme potajomky plakala... „Vychovávala mňa, aj brata sama. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo som ďalej nepokračovala v štúdiu,“ popisuje Barborka moment, keď pohár trpezlivosti pretiekol. „Nechcela som robiť rozruch na svadbe. Už aj tak mi bolo ľúto, že si neodpustí jedovaté útoky, ani keď žení syna. Ale už prekročil hranicu a nemohla som to nechať tak.“ Na druhý deň nevesta svokra rázne požiadala, nech jej povie, aké konkrétne výhrady má voči jej osobe. Nezabudla však dodať, že ak je jej najväčším zločinom, že nie je lekárka, bude sa s tým musieť zmierť. Svokor bol veľmi prekvapený.

Ako primár si zvykol, že mu nikto priveľmi neoponuje. Ako lekár v malom meste si užíval, že sa mu všetci podlizujú a vtierajú do priazne. Ale tým, že sa ho nevesta nezľakla, začal ju brať ako rovnocenného súpera.

„S úžasom som zistila, že svokor je prosto taký starnúci silový typ, robí sa dôležitý. Koho uzná za slabšieho, s tým zametie. A keďže agresívne vyletí hneď na začiatku, okolie mu to spapká.“

A ako to napokon celé dopadlo? Hoci nemožno hovoriť o žiadnej srdečnosti medzi svokrom a Barborou, aspoň zakopali vojnovú sekeru a obaja sa sna žia...