Milujem ho, aj keď sedí za mrežami

Keď som sa spoznala s Igorom, bola som úplne otupená z našej mnohopočetnej rodiny, v ktorej som musela neustále plniť množstvo príkazov. Pripadala som si ako slúžka pre mladších súrodencov. Rodičov som kvôli tomu nenávidela. Bola som drzá a papuľnatá. Na gymnáziu ma to tiež bohvieako nebavilo. Stále dokola to isté. Donekonečna. Mala som pocit, že o školskej reforme sa fakt len hovorí. A realita? Tá bola úplne iná. Dril, stereotyp, stále tie isté metódy učenia.

A tak som začala školu fl ákať. Keďže domov ma to tiež neťahalo, čoskoro som zapa dla do našej bandy na ulici. Lákali ma títo, pre mňa veľmi zaujímaví ľudia. Páčil sa mi ich nákazlivý smiech, situácie, keď sme sa smiali na hlúpostiach, dym valiaci sa z úst, naše posedenia s pohárom piva okolo jedného stola. Noví kamaráti, keď počúvali moje slová, dívali sa mi do očí. Zrazu som mala pocit, že žijem.

Keď sa Igor na mňa prvýkrát pozrel tými žiarivými modrými očami, ich svetlo som pocítila až v žalúdku a zastavil sa mi dych. Celý večer som potom z neho nespustila zrak a hltavo som počúvala jeho názory na život. V tej chvíli sa mi zdal neskutočne múdry a mužný. Nechápala som, ako nedokázal ukončiť ani len základnú školu. Ďalšie moje dni nabrali rýchly spád. Igor vycítil moju túžbu a už na druhý deň naše kroky smerovali do lesa za mestom. Ťažko som dýchala, podlamovali sa mi nohy, keď ma chytil okolo pliec. Keď sa zmocnil môjho tela, prestala som vnímať svet. Cítila som iba jeho vášeň, ktorá sa posplietala s tou mojou. Boli sme ako divoké vyhladnuté šelmy, ktoré konečne uchmatli svoju korisť. „Tak toto je láska?“ dávala som si otázky. Moja myseľ sa celá zatemnila a mala len jeden svetlý bod: Igora.

Moje leto bolo popretkávané objatiami a teplými vášnivými bozkami. Lietala som v najvyšších sférach rozkoše. Bolo to sladké leto, ktorému vládol Igor. September ma uväznil v školských povinnostiach. Čakala ma maturita. Ale to nie je všetko. Privalila ma nečakaná správa. Igor musel náhle odísť do väzenia. V duchu som ho ospravedlňovala pred celým svetom. Bola som presvedčená, že je nespravodlivo odsúdený.

Neverila som, že by kradol a zaplietol sa aj do bitky. Nechcelo sa mi veriť, že by moja láska toto urobila. Všetci sa mi zdali nespra vodliví.

Boli sme už mesiac od seba odlúčení, keď som zistila, že som tehotná. Diali sa vo mne čudné veci. Veľmi som sa bála prísnych rodičov a nevedela som, ako im mám povedať o svojej situácii. Maturita bola pre mňa zrazu len maličký problém. Do života mi vkročilo nečakane moje dieťa. Ani som len netušila, čo urobím. A okrem toho som sa cítila aj veľmi opustená, lebo Igor mi z väzenia nevedel nijako pomôcť a vlastných rodičov som sa veľmi bála a nechcela som za nimi prísť s pokorou. Nakoniec ma zachránila sesternica, ktorá žila v inom meste. Nasťahovala ma k sebe a kúpila výbavičku pre dieťatko. Zmaturovala som a zostala som naďalej bývať pri nej.

Mesiace plynuli a ja som zrazu držala na rukách moju malú Lenku. Dodnes vďačím sesternici za to, že mi pomohla v najťažších chvíľach života.

Nevedela som sa dočkať dňa, keď konečne Igora pustia z väzenia. No v kalendári sa čoskoro objavil aj tento deň. Moja obrovská radosť však dostala ďalší silný úder. Igor neutekal hneď za mnou a Lenkou tak, ako som si to predstavovala, ale zakotvil s pivom v ruke v našej starej partii. Uvedomila som si, že pivo a kamaráti mu boli vzácnejší ako Lenka a ja. Poplakala som si, ale neskôr som ho opäť začala ľutovať a ospravedlňovať. Po čase sme išli bývať k Igorovým rodičom.

Boli to bohatí ľudia s veľkým domom, a tak sa miesto našlo aj pre nás troch. My sme však peňazí nemali nazvyš a ja som stále čakala, kedy sa Igor konečne zamestná. Lenže ten namiesto práce radšej chodil s kamošmi na pivo. Nevedela som sa s tým zmieriť. Trápilo ma to. Keď som mu raz podnapitému vyčítala, že sa o nás nestará, jeho ruka pristála na mojom líci a ja som prvýkrát pocítila bolesť spôsobenú mužskou silou. Len som nechápavo hľadela pred seba. V mysli som si premietala všetky dni prežité s Igorom a musela som priznať sama sebe, že Igor ma nikdy nemiloval, a to, čo som ja považovala za lásku, on vnímal len ako sexuálnu žiadostivosť. Túžba po mojom tele mu poplietla hlavu a ja neskúsená, som sa naivne zamilovala, lebo som si myslela, že žiadostivý pohľad muža je láska. No opak bol pravdou. Bolo to kruté poznanie pre dvadsaťročné dievča. V tej chvíli som cítila, že sme s Lenkou Igorovi len na obtiaž.

Bitky sa opakovali. A nielen to. Igor vôbec nezačal robiť a začal mi kradnúť aj moje peniaze. A hoci sme žili spolu pod jednou strechou, nikdy nepadlo ani len slovíčko o svadbe. Napriek všetkému som však občas ešte stále túžobne hľadievala do jeho prenikavo modrých očí a snívala som o tom, ako sa jeho dlane premenia na teplé a nežné útočisko pre moje mladé telo. Nevedela som sa úplne od neho odpútať a zamotala som sa do komplikovaných sietí života, v akých som nikdy nechcela žiť. Moje srdce bolo ešte stále zasiahnuté láskou, ktorá sa nedala zničiť, podupať, udusiť... Moje dni sa premenili na čakanie na zázrak. Ale aký?

Raz v noci, keď bol Igor opäť s kamarátmi v krčme, sa ozval mobil. Oznámil mi, že je na polícii. Zase sa zaplietol do bitky, krádeže, ba dokonca do útoku na policajta. V tej chvíli mi bolo hneď jasné, že za mrežami nebude mesiace, ale roky. Môj svet sa vtedy úplne zastavil. Život už nemal žiadnu chuť ani nádej. Málo som jedla a spala. Bola som vychudnutá úplne na kosť. A cítila som sa celkom sama.

Jedného dňa som sedela na lavičke v parku. Lenka spala v kočíku a ja som hľadela na šantiace motýle v tráve. Zrazu predo mnou zastala známa postava. Uvidela som zvráskavenú tvár mojej mamy, z ktorej na mňa dopadal letmý úsmev radosti. Prudko som sa jej vrhla do náručia, silno som ju objala a z môjho srdca i očí sa začal valiť neutíchajúci plač, v ktorom bolo zrazu všetko – pokora, smútok i prosba o odpustenie. Dnes žijem opäť s mojimi rodičmi. Znovu sa smejem a externe študujem na vysokej škole. Lenka rastie ako z vody a do môjho sveta vstúpili farby. Dá sa povedať, že som spokojná. Ale nie som úplne šťastná. Môj zrak sem-tam spočinie na mobile. Ja viem, že je to zvláštne, ale ja stále čakám aspoň maličký pozdrav od Igora. Aspoň slovo... Alebo aj niečo viac? Viem len jedno. Ešte stále ho mám v srdci i v mysli. Viem, som asi nepoučiteľná. Ale ako mám tú svoju lásku k nemu zahubiť?