
Tetovací salón dnes nájdeme takmer v každom meste. Tetovanie sa teší veľkej popularite už nejaký ten rok a čoraz viac ľudí prepadlo kultu ozdobovania tela- či už z túžby po niečom výnimočnom, z lásky alebo z presvedčenia... Akt samotného zdobenia prešiel viacerými premenami až po formu, pod akou ho poznáme dnes.
Ako to celé začalo...
Hoci nemožno s istotou povedať, kto a kedy sa hrdil tetovaním ako prvý a koho možno považovať za prvého tatéra, za prvý dôkaz tejto dnes populárnej zábavky sa považuje nájdenie mumifikovaného muža v Alpách pred cca 5000 rokmi.
Tetovanie a národy
Odvtedy prešlo tetovanie pomerne zložitou históriou a jeho funkcia sa postupom času menila. U starých národov bolo ozdobovanie tela povýšené medzi sväté umenia a vykonávať ho mohli iba tzv. tetovači, spoločensky vysoko postavení občania. Domorodci sa nechávali tetovať pri slávnostných a významných príležitostiach.
Najpoužívanejšou technikou tetovania bolo za starých čias vpichovanie farbiva pod pokožku. Niektoré kmene praktizovali nie príliš príjemný spôsob - do špeciálne upravenej drevenej ihly pretiahli niť s farbou. Tú miešali zo sadzí a oleja.
Dosiahnuť vytúžený obrázok nebolo vždy tak jednoduché ako dnes. Tatérovi sa iba zriedkavo podarilo dokončiť svoje dielo na jedenkrát, niekedy to trvalo aj niekoľko rokov!
V staroveku bolo „sväté umenie“ obľúbené u vyspelých národov, ako boli Egypťania a Gréci. Tu tetovanie nebolo výlučne výsadou bohatších vrstiev, o čom svedčia archeologické nálezy či stavby pochádzajúce z tohto obdobia.
V starovekom Ríme bolo tetovanie považované za dehonestujúci znak - spoločensky neprijateľné osoby ako otroci, zajatci a ľahké devy museli na svojom tele nosiť určité znaky ako za trest..
Ázijské národy, napr. Japonci takto označovali odsúdencov na smrť, aby ich diabol v pekle poľahky našiel. Hinduisti veriaci na reinkarnáciu „zdobili“ svoje deti tetovaním s obavou, že ich v ďalšom živote nespoznajú.
V roku 787 n.l. bolo tetovanie zakázané pápežom Adriánom I., no i napriek tomu sa pokojne tetovalo ďalej. Križiacki rytieri si pred výpravami proti Jeruzalemu nechávali tetovať kresťanské motívy, čo im malo v prípade smrti zaistiť kresťanský pohreb.